![[personal profile]](https://www.dreamwidth.org/img/silk/identity/user.png){kind=small}
illyabeyTéma doktorskej dizertačnej práce
Vznik a vývin kategórie akčnosť::rezultatívnosť
v slovanských jazykoch
Mgr. Illya Bey
Cieľ zamýšľanej práce
Moja zamýšľaná dizertačná práca úzko nadväzuje na moju diplomovú prácu Analýza časov indikatívu v cirkevnoslovanskom jazyku, ktorá tvorí základ pre štúdium kategórie akčnosť::rezultatívnosť. V mojej diplomovej práci je otázka tejto kategórie skôr vztýčená, ako uspokojivo riešená, a práve preto som sa rozhodol túto pre štúdium cikevnej slovančiny, staroslovienštiny, ale aj ostatných slovanských jazykov zásadnú problematiku spracovať v práci dizertačnej.
Za cieľ som si vytkol súhrne pojednať o kategórii akčnosť::rezultatívnosť v slovanských jazykoch. Tento úkol je o to naliehavejší, pretože dodnes táto kategória za výnimkou bulharčiny nebola súborne spracovaná, a v rade ostatných kategórií zostáva istou medzerou.
Naplňou mojej práce sa má stáť vznik kategórie akčnosť::rezultatívnosť v slovančine, hľadanie príčin, ktoré tento vznik spôsobili a ovplyvnili ďalší vývin kategórie; hľadanie analógií v iných indoeurópskych jazykoch; poukázanie na slovesné kategórie, z ktorých sa táto kategória vyvinula. Ďalším bodom je výskum písomných dokladov jednotlivých jazykov v určitých obdobiach a stav tejto kategórie v nich, hľadanie príčin zániku kategórie akčnosť::rezultatívnosť vo východo- a západoslovanských jazykoch a taktiež v slovinčine; osud jednoduchých minulých časov, a ako výsledok ich oslabenia, rozpad hore spomenutej kategórie v srbsko-chorvátskej skupine jazykov.
Teoretické východiská
Vo svojej diplomovej práci som vychádzal z tej predstavy, že slovanské sloveso má v podstate len tri časové gramémy, sú to prítomný, minulý a budúci čas. Tieto gramémy sa skládajú zo siedmich subgramém, ktoré sa obyčajne menujú slovesnými časmi. Pre staroslovienštinu sú príznačné tieto subgramémy kategórie času: Futurum, Futurum exactum, Praesens, Perfectum, Aoristus, Imperfectum a Plusquamperfectum. Tieto subgramémy sú v slovesnom systéme usporiadané podľa akčnosti (Futurum, Praesens, Aoristus a Imperfectum) a rezultatívnosti (Futurum exactum, Perfectum a Plusquamperfectum). Rezultatívne subgramémy majú príznakový formant -l-, a tvoria sa pomocou finitného tvaru slovesa byti v odpovednom akčnom čase a rezultatívneho particípia významového slovesa.
Hypotéza: Slovesná kategória akčnosť::rezultatívnosť vznikla ešte v spoločnoslovanskom období (práve preto sa s ňou do určitého obdobia stretávame vo všetkých slovanských jazykoch), jej vznik a začiatočné formovanie spôsobili zánik asigmatického aoristu, prípadne sa uskutočnili v tom istom období, aj keď sa relikty asig. aoristu vyskytujú v historickom období. Taktiež imperfekt vznikol súčasne s touto kategóriou, preto pomocné sloveso byti v pluskvamperfekte má formy aoristu, imperfektu a niekedy aj perfektu.
Zánik jednoduchých minulých časov a pluskvamperfekta bol spôsobený ich prílišnou príznakovosťou. Miesto týchto subgramém obsadil perfekt, ktorý značne rozšíril svoje funkcie.
Základná proštudovaná lingvistická literatúra
Беседина-Невзорова В. П. Старославянский язык. – Харьков, 1962. – 360 с.
Бородич В. В. К вопросу о видовых отношениях старославянского глагола / Ученые записки института славяноведения. Т. IX. – М.: АН СССР, 1954. – С. 50-138.
Бунина И. К. Категория времени или таксис? (О противопоставлении относительных и абсолютных времен болгарского индикатива / Исследования по славянскому языкознанию. – М., 1971. – С. 124-129.
Бунина И. К. Система времен старославянского глагола. – М., 1959. -160 с.
Ван-Вейк Николаус. История славянского языка. – М.: Иностр. лит-ра, 1957. – 386 с.
Горшков А. И. Старославянский язык. – М.: Высшая школа, 1963. – 294 с.
Грковић-Мејџор Јасмина. О сложеном футуру у старословенском језику/ Проучване средњовековних јужнословенских рукописа. – Београд, 1995. – с. 127-131.
Деянова Мария. История на сложните минали времена в български, сърбо-хърватски и словенски език. – София: БАН, 1970. – 236 с.
Елкина Н. М. Старославянский язык. – Москва, 1960.
Иванова Т. А. Старославянский язык. – М., 1977. – 199 с.
Ивић Павле. Преглед историје српског језика. – Сремски Карловци, Нови Сад: Изд. Зоран Стојановић, 1998. – 344 с. – (Целокупна дела Павла Ивића; т. 8)
Кривчик В. Ф., Можейко Н. С. Старославянский язык. –3-е изд.. испр. – Минск: Вышэйшая школа, 1985. – 304 с.
Кузнецов П. С. Очерки исторической морфологии русского языка. – М.: Изд-во АН СССР, 1959. – 276 с.
Кульбакин С. М. Древне-церковно-словянский язык.- Харьков, 1917. – 232 с.
Леков Иван. Общност и многообразие в граматическия строй на славянските езици. – София, 1958. – 128 с.
Майборода А. В. Старослов’янська мова. – Київ: Вища школа, 1975. – 294 с.
Маслов Ю. С. Глагольный вид в современном болгарском литературном языке (значение и употребление) / Вопросы грамматики болгарского литературного языка. – М.: АН СССР, 1959. – С. 157–312.
Плющ П. П. Нариси з історії української літературної мови. – К.: Радянська школа, 1958. – 292 с.
Русанівський В. М. Значення та взаємозв’язок ґраматичних катеґорій виду і часу в українській мові XVI-XVII ст. – К.: Вид. АН УРСР, 1959. – 100 с.
Селищев А. М. Старославянский язык. В 2-х ч. – М., 1951. Ч. 1. – 336 с. Ч. 2. – 206 с.
Станівський М. Ф. Старослов’янська мова.- К., 1983. – 264 с.
Толстой Н. И. Взаимоотношения локальных типов древнеславянского (литературного) языка позднего периода (вторая половина XVI-XVII вв.) / Славянское языкознание. V международный съезд славистов. – М.: Наука, 1989, с. 206-226.
Хабургаев Г. А. Старославянский язык. – М., 1974. – 372 с.
Энциклопедия славянской филологии/ Ред. И. В. Ягич. – Петроград. [Вып.] 10: Кульбакин С. М. Грамматика церковно-славянского языка по древнейшим памятникам. – 98 с.
Beličová Helena. Nástin porovnávací morfologie spisovných jazyků slovanských. – Praha: Carolinum, 1998. – 224 s.
Comrie Bernard, Corbett G. Greville. The Slavonic Languages. – London, New York, 1993. – 1078 p.
Dostál Antonín. Staroslověnské sloveso.- Praha, 1956. – 110 s.
Dostál Antonín. Studie o vidovém systému v staroslověnštině.- Praha, 1954. – 632 s.
Dostál Antonín. Vid pomocných sloves v staroslověnštině / Byzantinoslavica VII. – Praha: Orbis, 1937-1938. – S. 174-183.
Gardiner S. C. Old Church Slavonic: an elementary grammar. – Cambridge: Univ. Press, 1984. – 178 p.
Gołąb Zbigniew. Conditionalis typu bałkańskiego w językach południowosłowiańskich ze szczególnym uwzględnieniem macedońskiego. – Wrocław-Kraków-Warszawa: Ossolineum, 1964. – 202 s.
Horálek Karel. K otázce staroslověnského infinitivu / Pocta Fr. Trávníčkovi a F. Wollmanovi. – Brno: Komenium, 1948. – S. 159-165.
Horálek Karel. Evangeliáře a čtvertoevangelia. Příspěvky k textové kritice a k dejinám staroslověnského překladu evangelia. – Praha: SPN, 1954. – S. 159-176.
Horálek Karel. Úvod do studia slovanských jazyků.- Praha, 1955.
Kopečný František. Ke vzniku futurálního významu dokonavého prézentu / Slavica pragensia IV. – Praha: Univerzita Karlova, 1962. – S. 233–239.
Křížková Helena. Vývoj opisného futura v jazycích slovanských, zvláště v ruštině. – Praha: SPN, 1960.
Kurz J. Učebnice jazyka staroslověnského.- Praha: SPN, 1969.
Lamprecht Arnošt. Praslovanština. – Brno, 1987. – 198 s.
Lehr-Spławiński Tadeusz, Bartula Czesław. Zarys gramatyki języka staro-cerkiewno-słowańskiego na tle porównawczym. – 5 wyd. – Wrocław, Warszawa, Kraków, 1965. – 168 s.
Nahtigal Rajko. Slovanski jeziki. – Ljubljana, 1952. – 256 s.
Pauliny Eugen. Historický a nárečový základ spisovnej slovenčiny. Hláskoslovie a tvaroslovie. – Banská Bystrica: Ped. Fakulta, 1983. – 143 s.
Popelka B. Grammatika jazyka starobulharského (staroslovenského). – Brno, 1885. – 188 s.
Rospond Stanisław. Gramatyka historyczna języka polskiego z ćwiczeniami. – Warzyawa – Wrocław, 2000. – 224 s.
Sedláček J. K. K otázce slovanských participií praes. act. a praet. act. I. / Slavia XXIII. – Praha, 1954. – Seš. 4. – S.
Stanislav Ján. Starosloviensky jazyk. V 2 zv. – Bratislava: SPN, 1987. Zv. 2. Morfológia. – 320 s.
Svitavský O. Několik myšlenek k otázce o původu genitivu supinového (a též záporového) v jazycích slovanských/ Slovanský sborník věnovaný Fr. Pastrnkovi. – Praha, 1923.
Vaillant André. Manuel du vieux slave. In 2 v. – 2 éd. rev. et augm. – Paris: Institut d’études slaves, 1964. V. 1. Grammaire. – 390 p.
Weingart Miloš. Rukovět jazyka staroslověnského. V 2 sv. – Praha, 1938. T. 2. – S. 249-480.
Metodologické principy analýzy jazykového materiálu
Metodologické princípy nadväzujú najmä na teoretické zásady dizertácie a vychádzajú z cieľov tejto práce. Aplikácia výsledkov analýzy jazykového materiálu na predchádzajúce teoretické úvahy, a overenie pravdivosti teórie pomocou spracovania jazykových dokladov je hlavnou metódou zamýšlenej práce.
Postup analýzy jazykového materiálu
Postup analýzy sa zakláda: a) na skúmaní a rozbore jazykových javov na formálno-morfologickej úrovni; b) na konfrontácii jazykových javov v rôznych slovanských, príp., pre znázornenie istých procesov aj neslovanských, jazykoch zo synchrónneho a diachrónneho hľadiska. Predmetom analýzy je súbor slovesných paradigiem spolu s príčastiami, ktoré sa nachádzajú v písomných pamiatkach jednotlivých slovanských jazykov.
Doteraz vykonané prípravné práce
Dipomová práca Analýza časov indikatívu v cirkevnoslovanskom jazyku, pripravovaný článok o výsledkoch analýzy slovesného systému v cirkevnej slovanštine.
Prínos dizertacie z hľadiska predchádzajúceho stavu bádania
Dodnes teória kategórie akčnosti::rezultatívnosti bola rozpracovaná len pre bulharštinu. Objavil ju P. Pašov v 1965. r. Avšak za uplynulý čas sa neobjavili práce, ktoré by pojednávali o tejto kategórii v ostatných slovanských jazykoch, alebo pokusy o aplikáciu tejto teórie na iné jazyky. Moja práca je prvým zásahom do oblasti slovesného systému slovanských jazykov.
Aplikácia poznatkov dizertácii vo výuke a práxi
Predpokladám, že sa systém rozdelenia slovesných subgramém na základe formálných príznakov, ktorého návrh je predmetom dizertácie, dá zapamätať ľahšie, ako systém rozdelenia časov na absolútne a relatívne, čo sa používa dnes. V prípade vysvetlenia vzťahov medzi subgramémami a ich použitia pomocou navrhovaného systému otázka použitia relatívneho času v hlavnej vete alebo absolútneho času vo vete vedľajšej vznikúť nemôže. Nedokážem posúdiť praktickosť obydvoch systémov, ale ako autor som zástancom navrhovanej koncepcie.
