Viera svätých hriešnikov
Nov. 17th, 2010 04:05 pm![[personal profile]](https://www.dreamwidth.org/img/silk/identity/user.png){kind=small}
illyabey(kňaz Andrej Dudčenko)
Ako sa naučiť radostnej viere? Otázka, ktorú si kladiem už dávno, pretože pre mňa je zrejmé: viera v Krista nemôže nie byť radostnou. Evanjelium sa začína zvestovaním radosti: "Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť" - povedal anjel pastierom pri Ježišovom narodení (L 2,10). "A oni sa Mu poklonili a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema" - tak sa končí evanjelium (L 24:52).
Otec Alexander Schmemann často hovoril, že nie je možné vedieť, čo je Boh, a neradovať sa z toho. Napísal vo svojom Denníku: "Smútok z hriechu nezachráni nás od hriechu, ale radosť z Pána spasí". Skutočne, ak všetko na tomto svete sa môže stať "odrazom" Božieho kráľovstva, potom život dostane iný rozmer. Ako píše apoštol Pavol: "nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus" (Gal 2,20).
Ale túžba po radostnej viere sa stretáva s uvedomením si svojej nedokonalosti, hriešnosti a neschopnosti ich prekonať úplne. Však do Božieho kráľovstva nevstúpi nič zlého. A praktický cirkevný život prinútil nás podrobiť sa myšlienke o tom, že sme "hriešnici". Chvála Bohu, že sa môžeme vyhnúť príliš nápadných a ťažkých, tak zvaných "smrteľných" hriechov, ktoré sú nezlučiteľné s členstvom v Cirkvi: napríklad vražda, smilstvo, zrieknutie sa viery. Ale čo robiť s hriechmi "malými", ktoré sa opakujú takmer každý deň?
V skutočnosti povinná spoveď pred každým prijímaním, nakoľko často k nemu dôjde, vedie k pochopeniu toho, že bez ohľadu na to, koľko by si sa nekájal, môžeš si byť istý, že sa tak zvané "bežné" hriechy budú opakovať. Koniec koncov zvyk k ustavičnej "hriešnosti" privádza k neschopnosti rozlišovať medzi skutočným a vymysleným hriechom a otupeniu zmyslu pre skutočný hriech.
Komu a načo je to nutné? Bohovi, ktorý volá k Sebe nie služobníkov, ale slobodných ľudí, a ukazuje v obraze Otca z podobenstva o márnotratnom synovi, že je pripravený prijať nás len ako Svojich detí, nikdy však nie ako služobníkov alebo prisluhovačov? Kresťanom, ktorí namiesto toho, aby "sa stále radovali, a za všetko ďakovali“, ponoria sa do nekonečného vyhľadávania drobností vo vlastnej duši? Alebo možno tým, ktorí hľadajú nepásť stádo Kristovo, ale nad nimi kraľovať? Veď ľuďmi, ktorým bol zasiaty komplex viny, ľahšie spravovať. Vždy sa čudujem, keď kazateľ vnucuje ľuďom, že sú "chátra", nič, "podlé netvory", ktorí nič dobrého nedokážu zrobiť. Takýchto kazateľov našťastie nie je moc, ale "tón" ich kázní stretáva ohlas v súčasnom cirkevnom prostredí.
Ale čo sa stane s ľuďmi, keď sa im ustavične vnucuje, že sú menší než nula, „kde len stúpiš, tam aj zhriešiš“, že nič dobré urobiť nemôžu, a žiadne cnosti ani nikdy nemali? Duševne zdraví ľudia nevnímajú takéto vnuknutia a pokúšajú sa vzdialiť sa jeho zdroja, alebo ak navštevujú chrám, kde sa o tom hovorí z kazateľnice, nebudú venovať pozornosť takýmto slovám. Ale viac ovplyvniteľní ľudia sa stanú veľmi závislí na "pastierovi" a veľmi ovládateľní.
A teraz povedzte, stretávali ste farnosti, kde takí závislí a skleslí ľudia určujú "atmosféru" církevnosti? Stretávali ste takých už aj závažne „ocírkevnených“ veriacich, ktorým sa prirodzene vyhýbajú normálni zdraví ľudia?
"Prerušenie" v modernom chápaní svätosti tiež spôsobuje duchovnú nezrelosť sebakárhanie falošne prestrojené za pokoru. Prvý kresťania boli navzájom "svätí bratia". Je jasné, že veriaci v Krista aj pred 2000 rokmi neboli bez hriechu. Apoštol Jakub napísal: "veď sa my všetci v mnohom prehrešujeme " (Jakub 3:2), neoddeľujúc seba od tých, ktorí "v mnohom prehrešujú." Uvedomenie si svojej nedokonalosti nebránilo prvým kresťanom sa navzájom pomenuvávať svätcami a snažiť sa žiť sväto, s ohľadom na ten dar, ktorý dostali a dostávajú od Pána Ježiša.
Možno budete musieť najprv pochopiť, že nemôžeme úplne prestať hrešiť. Inak by sme nepotrebovali Spasiteľa. Ale je nebezpečné si myslieť, že môžeme žiť, ako si želáme, a Kristus za nás urobí všetko. Áno, viem, že som hriešnik – zo skúsenosti zo svojich chýb a zlyhaní. Ale viem, že súčasne som aj svätý - pretože týmito slovami ma oslovuje Evanjelium a Cirkev počas liturgie. Svätý síce neznamená dokonalý, ale taký, ktorý vstúpil so rodiny Božích detí, člen Kristovho Tela.
Sú také prikázania, ktoré pre kresťanov nebolí zrušené. Je aj radosť z Dobrej Správy - Ježiš Kristus prišiel, aby zbavil nás našich hriechov a dal nám odpustenie a život večný. Avšak, aby sme prijali dar, musíme ho chcieť, a nie iba slovami, ale celou snahou života – života podľa pravdy Kristovej. Len vtedy sa účasť na nedeľňajšej Eucharistie bude znovu a znovu prežívať ako slávnosť – hody naplnené radosťou Božieho kráľovstva.
Ako sa naučiť radostnej viere? Otázka, ktorú si kladiem už dávno, pretože pre mňa je zrejmé: viera v Krista nemôže nie byť radostnou. Evanjelium sa začína zvestovaním radosti: "Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť" - povedal anjel pastierom pri Ježišovom narodení (L 2,10). "A oni sa Mu poklonili a vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema" - tak sa končí evanjelium (L 24:52).
Otec Alexander Schmemann často hovoril, že nie je možné vedieť, čo je Boh, a neradovať sa z toho. Napísal vo svojom Denníku: "Smútok z hriechu nezachráni nás od hriechu, ale radosť z Pána spasí". Skutočne, ak všetko na tomto svete sa môže stať "odrazom" Božieho kráľovstva, potom život dostane iný rozmer. Ako píše apoštol Pavol: "nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus" (Gal 2,20).
Ale túžba po radostnej viere sa stretáva s uvedomením si svojej nedokonalosti, hriešnosti a neschopnosti ich prekonať úplne. Však do Božieho kráľovstva nevstúpi nič zlého. A praktický cirkevný život prinútil nás podrobiť sa myšlienke o tom, že sme "hriešnici". Chvála Bohu, že sa môžeme vyhnúť príliš nápadných a ťažkých, tak zvaných "smrteľných" hriechov, ktoré sú nezlučiteľné s členstvom v Cirkvi: napríklad vražda, smilstvo, zrieknutie sa viery. Ale čo robiť s hriechmi "malými", ktoré sa opakujú takmer každý deň?
V skutočnosti povinná spoveď pred každým prijímaním, nakoľko často k nemu dôjde, vedie k pochopeniu toho, že bez ohľadu na to, koľko by si sa nekájal, môžeš si byť istý, že sa tak zvané "bežné" hriechy budú opakovať. Koniec koncov zvyk k ustavičnej "hriešnosti" privádza k neschopnosti rozlišovať medzi skutočným a vymysleným hriechom a otupeniu zmyslu pre skutočný hriech.
Komu a načo je to nutné? Bohovi, ktorý volá k Sebe nie služobníkov, ale slobodných ľudí, a ukazuje v obraze Otca z podobenstva o márnotratnom synovi, že je pripravený prijať nás len ako Svojich detí, nikdy však nie ako služobníkov alebo prisluhovačov? Kresťanom, ktorí namiesto toho, aby "sa stále radovali, a za všetko ďakovali“, ponoria sa do nekonečného vyhľadávania drobností vo vlastnej duši? Alebo možno tým, ktorí hľadajú nepásť stádo Kristovo, ale nad nimi kraľovať? Veď ľuďmi, ktorým bol zasiaty komplex viny, ľahšie spravovať. Vždy sa čudujem, keď kazateľ vnucuje ľuďom, že sú "chátra", nič, "podlé netvory", ktorí nič dobrého nedokážu zrobiť. Takýchto kazateľov našťastie nie je moc, ale "tón" ich kázní stretáva ohlas v súčasnom cirkevnom prostredí.
Ale čo sa stane s ľuďmi, keď sa im ustavične vnucuje, že sú menší než nula, „kde len stúpiš, tam aj zhriešiš“, že nič dobré urobiť nemôžu, a žiadne cnosti ani nikdy nemali? Duševne zdraví ľudia nevnímajú takéto vnuknutia a pokúšajú sa vzdialiť sa jeho zdroja, alebo ak navštevujú chrám, kde sa o tom hovorí z kazateľnice, nebudú venovať pozornosť takýmto slovám. Ale viac ovplyvniteľní ľudia sa stanú veľmi závislí na "pastierovi" a veľmi ovládateľní.
A teraz povedzte, stretávali ste farnosti, kde takí závislí a skleslí ľudia určujú "atmosféru" církevnosti? Stretávali ste takých už aj závažne „ocírkevnených“ veriacich, ktorým sa prirodzene vyhýbajú normálni zdraví ľudia?
"Prerušenie" v modernom chápaní svätosti tiež spôsobuje duchovnú nezrelosť sebakárhanie falošne prestrojené za pokoru. Prvý kresťania boli navzájom "svätí bratia". Je jasné, že veriaci v Krista aj pred 2000 rokmi neboli bez hriechu. Apoštol Jakub napísal: "veď sa my všetci v mnohom prehrešujeme " (Jakub 3:2), neoddeľujúc seba od tých, ktorí "v mnohom prehrešujú." Uvedomenie si svojej nedokonalosti nebránilo prvým kresťanom sa navzájom pomenuvávať svätcami a snažiť sa žiť sväto, s ohľadom na ten dar, ktorý dostali a dostávajú od Pána Ježiša.
Možno budete musieť najprv pochopiť, že nemôžeme úplne prestať hrešiť. Inak by sme nepotrebovali Spasiteľa. Ale je nebezpečné si myslieť, že môžeme žiť, ako si želáme, a Kristus za nás urobí všetko. Áno, viem, že som hriešnik – zo skúsenosti zo svojich chýb a zlyhaní. Ale viem, že súčasne som aj svätý - pretože týmito slovami ma oslovuje Evanjelium a Cirkev počas liturgie. Svätý síce neznamená dokonalý, ale taký, ktorý vstúpil so rodiny Božích detí, člen Kristovho Tela.
Sú také prikázania, ktoré pre kresťanov nebolí zrušené. Je aj radosť z Dobrej Správy - Ježiš Kristus prišiel, aby zbavil nás našich hriechov a dal nám odpustenie a život večný. Avšak, aby sme prijali dar, musíme ho chcieť, a nie iba slovami, ale celou snahou života – života podľa pravdy Kristovej. Len vtedy sa účasť na nedeľňajšej Eucharistie bude znovu a znovu prežívať ako slávnosť – hody naplnené radosťou Božieho kráľovstva.
