Prameň Živého, Ktorý ma vidí
Nov. 17th, 2010 04:04 pm![[personal profile]](https://www.dreamwidth.org/img/silk/identity/user.png){kind=small}
illyabey(kňaz Vladimír Zelinský)
A Boh videl, že je to dobré (Gn. 1,25). To, čo dnes nazývame „dialóg“ Stvoriteľa so stvorením, sa začína pohľadom. Boží pohľad sa veselí, Hospodin požehnáva celé stvorenie. Pretože stvoril všetko, čo je v nebesiach aj na zemi... (Kol. 1,16), a to, čo bolo stvorené, bolo obsiahnuté Jeho videním. A kedy Hospodin v šiesty deň tvorí človeka podľa Svojho obrazu a podoby, daruje mu obraz Svojho videnia a podobu sluchu, aby každý mohol počuť Jeho slovo a stretnúť Jeho pohľad. Na to, aby vidieť Boha Takým, Akým je, ani nie je potrebné mať telesný zrak, lebo dáva Seba pochopiť vnútornému zraku, ktorý nám daroval pri stvorení, a taktiež dáva Seba počuť skrytému sluchu.
Človek pomenováva všetko, čo počuje i uvidí, a tak sa meno stáva prvým kontaktom medzi človekom a Stvoriteľom, ale aj začiatkom stykania sa, z ktorého potom vyrastá to, čo nazývame „náboženstvo“. Zmluva z Bohom sa uzatvára cez sluch, zrak, srdce. Iniciatíva tejto zmluvy je úplne v rukách Božích, ale zároveň má byť prijatá a schválená človekom. Tak bola uzavrená zmluva s Hagar. Hagar stojí mimo kráľovskej cesty, ktorá vedie od Abraháma k Izákovi, od Jákoba skrz množstvo rodov ku Vteleniu Boha-Slova. Utláčaná Sárajou, uteká do púšte, kde ju pri prameni vody nachádza Anjel Hospodinov. Tu Hagar dostáva jeden z najpodivuhodnejších Božích darov – poznanie toho, že je Ním videná a Ním spoznaná. A riekol [anjel Hospodinov]: Hagar, slúžka Sárajina, odkiaľ prichádzaš a kam ideš? Ona povedala: Utekám pred svojou paňou Sárajou. Vtedy jej riekol anjel Hospodinov: Vráť sa ku svojej panej a pokor sa pod jej ruku! A ďalej jej anjel Hospodinov hovoril: Veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, takže ho pre množstvo nebude možné ani spočítať. A anjel Hospodinov pokračoval v reči: Ajhľa, počala si i porodíš syna a dáš mu meno Izmael lebo počul Hospodin o tvojom trápení. Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým, a ruky všetkých budú proti nemu; bude naprotiveň všetkým bratom. Vtedy nazvala Hospodina, ktorý s ňou hovorí: Ty si Él Róí [Boh, Ktorý ma vidí], lebo povedala: Vskutku som sa dívala na toho, ktorý ma vidí. Preto sa táto studňa volá Beér Lachaj Róí [prameň Boha, Ktorý ma vidí]; leží medzi Kádešom a Beredom (Gn. 16,8-14).
Vyhnaná z kráľovskej cesty zvolením Božím Hagar sa akoby tajne na ňu vracia, zostávajúc nepomenovanou vo víziách biblických spisovateľov a prorokov. Jednou z prvých sa dozvedela tajomstvo, ktoré sa potom stane ich pevným radostným poznaním: Nech sú Tvoje oči upreté v noci i vo dne na tento dom [=chrám], na toto miesto, o ktorom si povedal: Tu bude moje meno. Vyslyš modlitbu, ktorú sa Tvoj služobník modlí na tomto mieste (1. Král. 8,29); ...Lebo oči Hospodinove prehliadajú celú zem, aby ukázal svoju moc tým, čo majú voči Nemu úprimné srdce. – Hovorí videc Chanání kráľovi Ásovi, kedy mu vyčitával za malovernosť (2. Chron. 16,9). Ale nad židovskými staršími bdelo oko ich Boha – hovorí sa o tých, ktorí začali obnovovať Chrám v časoch kráľa Dária (1. Ezdr. 5,5). Oči Hospodinové prechodia po celej zemi, čítame v proroctve Zachriášovom (4,10). Ale len po Vtelení, kedy oči Hospodinove na nás začínajú pozerať očí ľudskými, otvára sa nám nejaké nové, živé, prenikavé poznanie tajomstva tohto pohľadu. Nachádzame ju v príbehu o povolaní Natanaela v Evanjeliu podľa Jána: Nato videl Ježiš prichádzať Natanaela a riekol o ňom: Ajhľa, pravý Izraelec, v ktorom nieto ľsti. Povedal Mu Natanael: Odkiaľ ma poznáš? Ježiš mu odpovedal: Skôr, ako ťa Filip zavolal, videl som ťa, keď si bol pod figovníkom. Odpovedal Mu Natanael: Majstre, Ty si Syn Boží, Ty si kráľ izraelský! Ježiš mu riekol: Keď som ti povedal, že som ťa videl pod figovníkom, veríš? Uvidíš väčšie veci ako tieto. Potom mu povedal: Veru, veru vám hovorím: Uvidíte nebo otvorené a anjelov Božích vystupovať a zostupovať na Syna človeka (Ján 1,47-51). Takmer každý z úryvkov Evanjelia sa pred nami môže otvoriť v celom svojom zvestovaní a novote. Zahĺbujeme sa do príbehu o stretnutí človeka s Kristom. Príbehu predchádzajú dve príhody, z ktorých prvú môžeme pomenovať „úvod v nebesiach“, a druhú – „úvod na zemi“. Na zemi sa Ján Krstiteľ dozvedel (aj keď jeho poznanie bolo len okamžitým, ktoré Duch Svätý priniesol a odniesol): Ajhľa, Baránok Boží (Ján 1,29). Jeden z Jánových žiakov – Ondrej – nasleduje Baránka a volá brata Šimona. Ježiš ho pomenováva Kéfas, čo znamená „kameň“, alebo Peter. Kedy Peter sa chystal do Galiley, našiel Filipa, a ten volá Natanaela. „Úvod v nebesiach“ nám zostáva neznámy. Bol otvorený len Tomu, Ktorý bol jeho bezprostredným účastníkom, mal hlavnú úlohu – Samotnému Kristu.
Tento úvod len čiastočne zná Natanael, ale vstupuje doň len vtedy, kedy Kristus sa obracia naňho z minulosti, ktorá patrila aj Ježišovi, aj Natanaelovi, patrila aj Bohu-Slovu, aj človeku, ktorého Slovo stvorilo. Stretnutie s Ježišom sa v ňom uskutočnilo oveľa skôr, než ho povolal Filip, aj keď Natanael si to ani neuvedomil. Spomenie na toto stretnutie, až keď sa ozve na osobné, pochopiteľné preňho privítanie: Videl som ťa. Bol si pod figovníkom. Tento okamžik tvojho života sa odzrkadlil v Mojom pohľade. Celý tvoj život je otvorený predo Mnou, bol prežitý a pokračuje v Mojej prítomnosti. Od materinského lona nosíš na sebe odraz očú, v ktorých si utkvený celý. Napriek tomu, že si nemal jasné videnie a nestretol si sa so Mnou očami, mohol si cítiť, že som blízko. Vtedy, pod figovníkom, si mohol znať, ani nevediac o tom, čo si spomenul práve teraz. Izraelec, v ktorom nieto ľsti, dokázal sa ponoriť do tejto pamäti a spoznať seba v nej. Boží pohľad ju osvietil a ozval sa v nej. Staré, ale nečakane nadobudnuté poznanie povedalo mu o tom, že v jeho živote bol Svedok, Sliedič, Ten, o Ktorom hovoril „Mojžiš a proroci“. Dva úvody sa stretávajú a na okamih stávajú jednotným konaním: Ježiš rozpráva z Natanaelom – a „Židovský kráľ“ predstúpil k nemu.
O čom má rozmýšľať kráľovský spolubesedník? Človek, ktorý teraz pozerá na mňa, vracia sa ku mne z mojej minulosti, z hĺbky, ktorú nepoznám, ktorá ale súčasne je podstatou môjho ja. Práve v tejto podstate konečne spoznávame jeden druhého. Od takéhoto spoznania sa rodí vera. Jeden pohľad ponecháva svoj odraz v druhom. Ten, ktorý do tohto času bol v ústraní, úplne na okraji nášho jestvovania, odrazu vynorí ku spoľahlivosti rozumu i pocitov a stane sa najpodstatnejším. Pred tým, čo Natanael vzhľadol na Ježiša, Kristus ho spoznal pod figovníkom, našiel no v pamäti, ako aj v zabudnutí, v jeho „neľstivosti“, a možno ja v hriechu, v osamotenej modlitbe a v živote medzi ľudí. A Natanael našiel seba odhaleným Druhým. Toto neznamená, že Boh našiel v človeku dačo, čo ten chcel schovať v temnom tichom zákutí, lebo všetko schované „v temnosti“ je dávno známe a žalostne jednotvárne. Skôr Boh objavil v človeku to, čo človek sám v sebe potreboval objaviť. Keby Filip nepozval Natanaela, urobil by to zaňho Peter či Ondrej, knihy prorokov, nočný Anjel, ktorý zápasil s Jákobom, alebo ľalie, ktoré svojim odevom zatieňujú slávu Šalamúna; a od Anjela alebo ľalií by počul tie isté slová: Videl som ťa. Na odpoveď by mohol spomenuť slová Malachiáša o nadchádzajúcom Mesiášovi: Veď On je ako tavičov oheň (3,2).
Možno Natanael natoľko ľahko našiel cestu k Tomu, Ktorý ma vidí, preto, lebo nemajúc ľsti a nepostaviac prekážok medzi srdcom a Bohom, bol prístupnejší, otvorenejší Jeho pohľadu viac, než ktokoľvek z nás. Stratili sme vo vzťahoch s Bohom túto srdečnú plnohodnotnú konkrétnosť príznačnú ľudom Biblie. Avšak Jeho pohľad ako predtým oživocuje nás, On je ako semeno, o ktorom sa hovorí v podobenstve o rozsievačovi. Semeno padá v nás, klíči a prináša plod. Samozrejme, môžu ho zadusiť buriny alebo pozobať vtáky. Jeho osud závisí na pôde, ktorou sme my sami, závisí na pohnojenej a úrodnej alebo vyschnutej, spálenej a kamenitej zemi. Môžeme sa odvrátiť od pohľadu, ale ten je schopný nás dochytiť a prepáliť, prevŕtať hocaký svrab. Slovo, aj keď je pozobené vtákmi, zanecháva stopu, urobenú aspoň jeho zvukom, jeho tieňom. Ako slnko, ktoré vychádza nad spravodlivými a nespravodlivými, Slovo-pohľad sa posiela každému človeku, a môže vyklíčiť v každej skúsenosti. Znepokojuje pamäť, vyrušuje, dohovára, varuje, ale občas mlčí tak, že Jeho mlčanie počujeme. Nie je naše, ale je bližšie ku nám, než my sami. Vyslovuje to, čo nemôžeme povedať, pripomína to, na čo nedokážeme spomenúť, nachádza nás pod figovníkom, na ktorý už sme dávno zabudli. „Všetko je nahé a odhalené pred očami Tvojimi, Ktorý vieš o mne...“ – hovorí sa v modlitbách Krstu.
Aj my poznávame sami seba len vtedy, kedy sa stretávame s onými očami, stojíme „nahí“ pred ich svetlom, dávame ich pohľadu sa stretnúť s našimi očami. Pretože Jeho vedenie daruje nám poznanie, Jeho videnie obdarováva nás zrakom. „Moje nestvorené videli Tvoje oči...“ – modlil sa svätý Simeon Nový Teológ (z prípravy k Sv. Prijímaniu). Božie videnie sa zmocňuje celého človeka v prežitom a ešte neprežitom živote, vo všetkom, čo je mu známe, a vo všetkom, čo nie je známe, v to, čo leží v prachu minulosti, ale aj v tom, čo sa len teraz rodí a klíči do budúcna. Boží pohľad sa ponára v nás, padá ako zrnko a začína nový život. V každom špľachote nášho „ja“ je stratená kvapka „ty“, zrnko svetla, ktoré nezhasne v žiadnej tme. Toto svetlo môže vsplachnúť v ktoromkoľvek z našich blížnych, z ľudí, zo zvierat a z nemých tvorov, kedy sa obraciame práve na ich stvorenosť, ktorá zanecháva stopu Toho, Ktorý ma vidí, ale zároveň aj Toho, Ktorý vidí druhého, lebo nieto nikoho, kto by bol vylúčený z tohto videnia.
„Vševidiacim okom Tvojim pozeráš na všetkých tvorov,“ – vyslovuje kňaz na Utierne, vediac, že toto oko je Kristus. Kristus sa rodí v nás skôr ako my sami. Neboli skryté moje kosti pred Tebou, aj keď som utvorený v skrytosti, utkaný v hlbinách zeme (Ž 138,15). A kedy tajomne sa skladala a bola „utkaná“ ľudská duša, nasávala do seba tento pohľad, ktorý kedysi videl Abraháma, našiel Hagar pri prameni, dobehol Natanaela pod figovníkom skôr než hocikto z nich vyslovil meno Božie alebo si všimol Jeho stopu. Táto skúsenosť, ak ju môžeme takto pomenovať, je univerzálnou. Otcovia Cirkvi mohli bez rozpakov nájsť podobnosť medzi láskou k Bohu a vášňou k žene. Ale vyskytujú sa analógie aj v predvídavosti.Keď som spracovával tento text, náhodne som našiel tieto verše Brodského:
Я был попросту слеп.
Ты, возникая, прячась,
Даровала мне зрячесть.
Так оставляют след.
Bol som naprosto slepý.
Vznikajúc, schovávajúc sa,
Darovala si mi zrak.
Tak zanechávajú stopu.
Cudzí, iný zrak sa odtláča v nás. Podľa jeho stopy môžeme nájsť seba samých. Človek je jedinou zo stvorených bytostí, ktorý je schopný uvidieť svoj odraz v očiach druhého človeka a v zrenice Božej. A kedy uvidí, spozná seba v nej, kedy pochopí – dotkne sa neporozumiteľného. A nájde Jeho odraz všade. Môžeš byť ktokoľvek – burič, pohán, agnostik, slobodný strelec, skeptický zberač právd, nudiaci sa turista po náboženstvám – avšak nedokážeš zotrieť zo seba tento odraz, ktorý môže byť zachovaný v iných hodnotách, rozsypať sa po mnohých tvaroch. Človek obdarovaný vlastnosťou odrážať sa v Druhom, Ktorý je jeho podstatou. Ba viac, on celý akoby zbiera svoju podstatu v tomto Druhom, v tomto neviditeľnom bode nekonečne Iného, Ktorý sa kdesi v ňom schováva, ale v tomto bode sa prejavuje celým svojim jadrom, dušou, životom. Práve toto je nekonečne malé zrnko, v ktorom Boh je prítomný celý, odkiaľ vzchádza svetlo mena Božieho alebo odlesk Jeho oka. Svoje oko im vložil do srdca, aby im ukázal veľkosť svojich diel (Sir. 17,7)
A Boh videl, že je to dobré (Gn. 1,25). To, čo dnes nazývame „dialóg“ Stvoriteľa so stvorením, sa začína pohľadom. Boží pohľad sa veselí, Hospodin požehnáva celé stvorenie. Pretože stvoril všetko, čo je v nebesiach aj na zemi... (Kol. 1,16), a to, čo bolo stvorené, bolo obsiahnuté Jeho videním. A kedy Hospodin v šiesty deň tvorí človeka podľa Svojho obrazu a podoby, daruje mu obraz Svojho videnia a podobu sluchu, aby každý mohol počuť Jeho slovo a stretnúť Jeho pohľad. Na to, aby vidieť Boha Takým, Akým je, ani nie je potrebné mať telesný zrak, lebo dáva Seba pochopiť vnútornému zraku, ktorý nám daroval pri stvorení, a taktiež dáva Seba počuť skrytému sluchu.
Človek pomenováva všetko, čo počuje i uvidí, a tak sa meno stáva prvým kontaktom medzi človekom a Stvoriteľom, ale aj začiatkom stykania sa, z ktorého potom vyrastá to, čo nazývame „náboženstvo“. Zmluva z Bohom sa uzatvára cez sluch, zrak, srdce. Iniciatíva tejto zmluvy je úplne v rukách Božích, ale zároveň má byť prijatá a schválená človekom. Tak bola uzavrená zmluva s Hagar. Hagar stojí mimo kráľovskej cesty, ktorá vedie od Abraháma k Izákovi, od Jákoba skrz množstvo rodov ku Vteleniu Boha-Slova. Utláčaná Sárajou, uteká do púšte, kde ju pri prameni vody nachádza Anjel Hospodinov. Tu Hagar dostáva jeden z najpodivuhodnejších Božích darov – poznanie toho, že je Ním videná a Ním spoznaná. A riekol [anjel Hospodinov]: Hagar, slúžka Sárajina, odkiaľ prichádzaš a kam ideš? Ona povedala: Utekám pred svojou paňou Sárajou. Vtedy jej riekol anjel Hospodinov: Vráť sa ku svojej panej a pokor sa pod jej ruku! A ďalej jej anjel Hospodinov hovoril: Veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, takže ho pre množstvo nebude možné ani spočítať. A anjel Hospodinov pokračoval v reči: Ajhľa, počala si i porodíš syna a dáš mu meno Izmael lebo počul Hospodin o tvojom trápení. Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým, a ruky všetkých budú proti nemu; bude naprotiveň všetkým bratom. Vtedy nazvala Hospodina, ktorý s ňou hovorí: Ty si Él Róí [Boh, Ktorý ma vidí], lebo povedala: Vskutku som sa dívala na toho, ktorý ma vidí. Preto sa táto studňa volá Beér Lachaj Róí [prameň Boha, Ktorý ma vidí]; leží medzi Kádešom a Beredom (Gn. 16,8-14).
Vyhnaná z kráľovskej cesty zvolením Božím Hagar sa akoby tajne na ňu vracia, zostávajúc nepomenovanou vo víziách biblických spisovateľov a prorokov. Jednou z prvých sa dozvedela tajomstvo, ktoré sa potom stane ich pevným radostným poznaním: Nech sú Tvoje oči upreté v noci i vo dne na tento dom [=chrám], na toto miesto, o ktorom si povedal: Tu bude moje meno. Vyslyš modlitbu, ktorú sa Tvoj služobník modlí na tomto mieste (1. Král. 8,29); ...Lebo oči Hospodinove prehliadajú celú zem, aby ukázal svoju moc tým, čo majú voči Nemu úprimné srdce. – Hovorí videc Chanání kráľovi Ásovi, kedy mu vyčitával za malovernosť (2. Chron. 16,9). Ale nad židovskými staršími bdelo oko ich Boha – hovorí sa o tých, ktorí začali obnovovať Chrám v časoch kráľa Dária (1. Ezdr. 5,5). Oči Hospodinové prechodia po celej zemi, čítame v proroctve Zachriášovom (4,10). Ale len po Vtelení, kedy oči Hospodinove na nás začínajú pozerať očí ľudskými, otvára sa nám nejaké nové, živé, prenikavé poznanie tajomstva tohto pohľadu. Nachádzame ju v príbehu o povolaní Natanaela v Evanjeliu podľa Jána: Nato videl Ježiš prichádzať Natanaela a riekol o ňom: Ajhľa, pravý Izraelec, v ktorom nieto ľsti. Povedal Mu Natanael: Odkiaľ ma poznáš? Ježiš mu odpovedal: Skôr, ako ťa Filip zavolal, videl som ťa, keď si bol pod figovníkom. Odpovedal Mu Natanael: Majstre, Ty si Syn Boží, Ty si kráľ izraelský! Ježiš mu riekol: Keď som ti povedal, že som ťa videl pod figovníkom, veríš? Uvidíš väčšie veci ako tieto. Potom mu povedal: Veru, veru vám hovorím: Uvidíte nebo otvorené a anjelov Božích vystupovať a zostupovať na Syna človeka (Ján 1,47-51). Takmer každý z úryvkov Evanjelia sa pred nami môže otvoriť v celom svojom zvestovaní a novote. Zahĺbujeme sa do príbehu o stretnutí človeka s Kristom. Príbehu predchádzajú dve príhody, z ktorých prvú môžeme pomenovať „úvod v nebesiach“, a druhú – „úvod na zemi“. Na zemi sa Ján Krstiteľ dozvedel (aj keď jeho poznanie bolo len okamžitým, ktoré Duch Svätý priniesol a odniesol): Ajhľa, Baránok Boží (Ján 1,29). Jeden z Jánových žiakov – Ondrej – nasleduje Baránka a volá brata Šimona. Ježiš ho pomenováva Kéfas, čo znamená „kameň“, alebo Peter. Kedy Peter sa chystal do Galiley, našiel Filipa, a ten volá Natanaela. „Úvod v nebesiach“ nám zostáva neznámy. Bol otvorený len Tomu, Ktorý bol jeho bezprostredným účastníkom, mal hlavnú úlohu – Samotnému Kristu.
Tento úvod len čiastočne zná Natanael, ale vstupuje doň len vtedy, kedy Kristus sa obracia naňho z minulosti, ktorá patrila aj Ježišovi, aj Natanaelovi, patrila aj Bohu-Slovu, aj človeku, ktorého Slovo stvorilo. Stretnutie s Ježišom sa v ňom uskutočnilo oveľa skôr, než ho povolal Filip, aj keď Natanael si to ani neuvedomil. Spomenie na toto stretnutie, až keď sa ozve na osobné, pochopiteľné preňho privítanie: Videl som ťa. Bol si pod figovníkom. Tento okamžik tvojho života sa odzrkadlil v Mojom pohľade. Celý tvoj život je otvorený predo Mnou, bol prežitý a pokračuje v Mojej prítomnosti. Od materinského lona nosíš na sebe odraz očú, v ktorých si utkvený celý. Napriek tomu, že si nemal jasné videnie a nestretol si sa so Mnou očami, mohol si cítiť, že som blízko. Vtedy, pod figovníkom, si mohol znať, ani nevediac o tom, čo si spomenul práve teraz. Izraelec, v ktorom nieto ľsti, dokázal sa ponoriť do tejto pamäti a spoznať seba v nej. Boží pohľad ju osvietil a ozval sa v nej. Staré, ale nečakane nadobudnuté poznanie povedalo mu o tom, že v jeho živote bol Svedok, Sliedič, Ten, o Ktorom hovoril „Mojžiš a proroci“. Dva úvody sa stretávajú a na okamih stávajú jednotným konaním: Ježiš rozpráva z Natanaelom – a „Židovský kráľ“ predstúpil k nemu.
O čom má rozmýšľať kráľovský spolubesedník? Človek, ktorý teraz pozerá na mňa, vracia sa ku mne z mojej minulosti, z hĺbky, ktorú nepoznám, ktorá ale súčasne je podstatou môjho ja. Práve v tejto podstate konečne spoznávame jeden druhého. Od takéhoto spoznania sa rodí vera. Jeden pohľad ponecháva svoj odraz v druhom. Ten, ktorý do tohto času bol v ústraní, úplne na okraji nášho jestvovania, odrazu vynorí ku spoľahlivosti rozumu i pocitov a stane sa najpodstatnejším. Pred tým, čo Natanael vzhľadol na Ježiša, Kristus ho spoznal pod figovníkom, našiel no v pamäti, ako aj v zabudnutí, v jeho „neľstivosti“, a možno ja v hriechu, v osamotenej modlitbe a v živote medzi ľudí. A Natanael našiel seba odhaleným Druhým. Toto neznamená, že Boh našiel v človeku dačo, čo ten chcel schovať v temnom tichom zákutí, lebo všetko schované „v temnosti“ je dávno známe a žalostne jednotvárne. Skôr Boh objavil v človeku to, čo človek sám v sebe potreboval objaviť. Keby Filip nepozval Natanaela, urobil by to zaňho Peter či Ondrej, knihy prorokov, nočný Anjel, ktorý zápasil s Jákobom, alebo ľalie, ktoré svojim odevom zatieňujú slávu Šalamúna; a od Anjela alebo ľalií by počul tie isté slová: Videl som ťa. Na odpoveď by mohol spomenuť slová Malachiáša o nadchádzajúcom Mesiášovi: Veď On je ako tavičov oheň (3,2).
Možno Natanael natoľko ľahko našiel cestu k Tomu, Ktorý ma vidí, preto, lebo nemajúc ľsti a nepostaviac prekážok medzi srdcom a Bohom, bol prístupnejší, otvorenejší Jeho pohľadu viac, než ktokoľvek z nás. Stratili sme vo vzťahoch s Bohom túto srdečnú plnohodnotnú konkrétnosť príznačnú ľudom Biblie. Avšak Jeho pohľad ako predtým oživocuje nás, On je ako semeno, o ktorom sa hovorí v podobenstve o rozsievačovi. Semeno padá v nás, klíči a prináša plod. Samozrejme, môžu ho zadusiť buriny alebo pozobať vtáky. Jeho osud závisí na pôde, ktorou sme my sami, závisí na pohnojenej a úrodnej alebo vyschnutej, spálenej a kamenitej zemi. Môžeme sa odvrátiť od pohľadu, ale ten je schopný nás dochytiť a prepáliť, prevŕtať hocaký svrab. Slovo, aj keď je pozobené vtákmi, zanecháva stopu, urobenú aspoň jeho zvukom, jeho tieňom. Ako slnko, ktoré vychádza nad spravodlivými a nespravodlivými, Slovo-pohľad sa posiela každému človeku, a môže vyklíčiť v každej skúsenosti. Znepokojuje pamäť, vyrušuje, dohovára, varuje, ale občas mlčí tak, že Jeho mlčanie počujeme. Nie je naše, ale je bližšie ku nám, než my sami. Vyslovuje to, čo nemôžeme povedať, pripomína to, na čo nedokážeme spomenúť, nachádza nás pod figovníkom, na ktorý už sme dávno zabudli. „Všetko je nahé a odhalené pred očami Tvojimi, Ktorý vieš o mne...“ – hovorí sa v modlitbách Krstu.
Aj my poznávame sami seba len vtedy, kedy sa stretávame s onými očami, stojíme „nahí“ pred ich svetlom, dávame ich pohľadu sa stretnúť s našimi očami. Pretože Jeho vedenie daruje nám poznanie, Jeho videnie obdarováva nás zrakom. „Moje nestvorené videli Tvoje oči...“ – modlil sa svätý Simeon Nový Teológ (z prípravy k Sv. Prijímaniu). Božie videnie sa zmocňuje celého človeka v prežitom a ešte neprežitom živote, vo všetkom, čo je mu známe, a vo všetkom, čo nie je známe, v to, čo leží v prachu minulosti, ale aj v tom, čo sa len teraz rodí a klíči do budúcna. Boží pohľad sa ponára v nás, padá ako zrnko a začína nový život. V každom špľachote nášho „ja“ je stratená kvapka „ty“, zrnko svetla, ktoré nezhasne v žiadnej tme. Toto svetlo môže vsplachnúť v ktoromkoľvek z našich blížnych, z ľudí, zo zvierat a z nemých tvorov, kedy sa obraciame práve na ich stvorenosť, ktorá zanecháva stopu Toho, Ktorý ma vidí, ale zároveň aj Toho, Ktorý vidí druhého, lebo nieto nikoho, kto by bol vylúčený z tohto videnia.
„Vševidiacim okom Tvojim pozeráš na všetkých tvorov,“ – vyslovuje kňaz na Utierne, vediac, že toto oko je Kristus. Kristus sa rodí v nás skôr ako my sami. Neboli skryté moje kosti pred Tebou, aj keď som utvorený v skrytosti, utkaný v hlbinách zeme (Ž 138,15). A kedy tajomne sa skladala a bola „utkaná“ ľudská duša, nasávala do seba tento pohľad, ktorý kedysi videl Abraháma, našiel Hagar pri prameni, dobehol Natanaela pod figovníkom skôr než hocikto z nich vyslovil meno Božie alebo si všimol Jeho stopu. Táto skúsenosť, ak ju môžeme takto pomenovať, je univerzálnou. Otcovia Cirkvi mohli bez rozpakov nájsť podobnosť medzi láskou k Bohu a vášňou k žene. Ale vyskytujú sa analógie aj v predvídavosti.Keď som spracovával tento text, náhodne som našiel tieto verše Brodského:
Я был попросту слеп.
Ты, возникая, прячась,
Даровала мне зрячесть.
Так оставляют след.
Bol som naprosto slepý.
Vznikajúc, schovávajúc sa,
Darovala si mi zrak.
Tak zanechávajú stopu.
Cudzí, iný zrak sa odtláča v nás. Podľa jeho stopy môžeme nájsť seba samých. Človek je jedinou zo stvorených bytostí, ktorý je schopný uvidieť svoj odraz v očiach druhého človeka a v zrenice Božej. A kedy uvidí, spozná seba v nej, kedy pochopí – dotkne sa neporozumiteľného. A nájde Jeho odraz všade. Môžeš byť ktokoľvek – burič, pohán, agnostik, slobodný strelec, skeptický zberač právd, nudiaci sa turista po náboženstvám – avšak nedokážeš zotrieť zo seba tento odraz, ktorý môže byť zachovaný v iných hodnotách, rozsypať sa po mnohých tvaroch. Človek obdarovaný vlastnosťou odrážať sa v Druhom, Ktorý je jeho podstatou. Ba viac, on celý akoby zbiera svoju podstatu v tomto Druhom, v tomto neviditeľnom bode nekonečne Iného, Ktorý sa kdesi v ňom schováva, ale v tomto bode sa prejavuje celým svojim jadrom, dušou, životom. Práve toto je nekonečne malé zrnko, v ktorom Boh je prítomný celý, odkiaľ vzchádza svetlo mena Božieho alebo odlesk Jeho oka. Svoje oko im vložil do srdca, aby im ukázal veľkosť svojich diel (Sir. 17,7)
